Yuri Korec & Co.: NE-PRÍBEH (Bariéra II.)

cca 180 min.,
dlhotrvajúca pohybová inštalácia,
no language barrier

Mĺkve nehybné telo hľadí priamo pred seba – stojí pred neviditeľnou bariérou, ktorú nedokáže prekročiť. Odrazu sa od nej začína vzďaľovať, ustupovať, takmer padať, zastavuje náhle v akejsi nedokončenej póze. Imaginárna stena si ho však pritiahne naspäť a nemý telesný dialóg sa rozohráva od začiatku. Telo a bariéra však medzi sebou nebojujú. Proces odlúčenia a návratu prebieha na dobrovoľnej báze – vzťah sa cyklicky rozpadá a opäť zoskupuje. Do tejto situácie vstupujú náhodní okoloidúci. Čomu sú vystavení? Ako vnímajú padajúce telo?

Tanečné telo obyčajne považujeme za nositeľa určitého významu. Či už vedome alebo nevedome, zakaždým sa pokúšame dešifrovať jeho gestá, pózy, pohybové väzby, hľadať príbeh. Telo situované v altánku žilinského parku SNP sa však od akejkoľvek interpretácie usiluje oslobodiť. Zbavuje sa identity, emócie, aj vlastného príbehu. Jediné, s čím sa konfrontuje, je neústupná existencia neidentifikovateľnej bariéry pred ním. K nej sa po celý čas vzťahuje, ignorujúc akýkoľvek ďalší kontext či divácky pohľad. Túži vzdorovať príbehu. Je to ale vôbec možné? Existuje gesto bez referencie? Pohyb v ne-pohybe? Plynutie v bezčasí?

Choreograf Juraj Korec v spolupráci s performerkami, performermi a teoretičkou umenia Michaelou Hučko Paštekovou v dlhodobom projekte Vystaviť sa telu skúma vystavovanie živého tela v prostredí galérií či verejných priestorov cez optiku rôznych (ne)choreografických postupov. Prinavracia pozornosť k telu, avšak nie ako k prostriedku, nositeľovi témy či funkcie, ale k telu ako k objektu pohľadu.

Prezentácia prvej časti výskumu sa uskutočnila v júni 2023 v bratislavskej Galérii Umelka a jej okolí a zaoberala sa najmä parazitovaním tanečných tiel na každodennosti a tiež tým, ako kontext ovplyvňuje interpretáciu performatívnej akcie. Druhá časť s podtitulom Ne-činnosť prebehla v júli 2023 počas festivalu Kiosk v priestoroch Považskej galérie umenia v Žiline. Kládla si otázku, ako nainštalovať a vystaviť žijúce telo v ne-pohybe, bez choreografickej a divadelnej časovosti? Pohybové inštalácie v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici a SNG Strážky v roku 2024 boli záverečnou častou série pohybových inštalácií a umiestnili tanečné telo čelom k nekonečnosti a abstraktnosti bielej galerijnej steny. Výsledkom dlhodobého performatívneho skúmania bola premiéra pohybovej inštalácie NE-PRÍBEH (Bariéra) v Považskej galérii umenia v Žiline 18. 6. 2024. V nadväznosti na to uviedli Yuri Korec & Co. celovečerné tanečné predstavenie PRÍBEH, ktorý voľne nadväzuje na témy dlhodobého umeleckého skúmania a rozvíja ho do väčšieho choreografického celku.

Koncept a choreografia: Juraj Korec a Michaela H. Pašteková
Choreografia a performancia: Lukáš Bobalik, Alexandra Mireková, Silvia Sviteková a/alebo Eli Hooker, Jakob Jautz, Eva Priečková
Produkcia: Martin Krištof / Skrzprst, o.z.
Výskum a uvedenie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

ENGLISH

The silent, motionless body stares straight ahead – it stands in front of an invisible barrier that it cannot cross. Suddenly it begins to move away from it, retreating, almost falling, stopping suddenly in a kind of unfinished pose. The imaginary wall, however, draws him back, and the mute bodily dialogue plays out from the beginning. The body and the barrier, however, do not fight each other. The process of separation and return takes place on a voluntary basis – the relationship cyclically disintegrates and regroups. Into this situation random passers-by enter. What are they exposed to? How do they perceive the falling body?

We usually think of the dancing body as a carrier of a certain meaning. Whether consciously or unconsciously, each time we try to decipher its gestures, poses, movement connections, to look for a story. However, the body situated in the gazebo in Žilina's SNP Park tries to free itself from any interpretation. It deprives itself of identity, emotion, and its own story. The only thing it confronts is the insistent existence of an unidentifiable barrier in front of it. The body relates to it all the time, ignoring any further context or spectator's perspective. It wants to defy the narrative. But is this even possible? Is there a gesture without reference? A movement within a non-movement? A passing in timelessness?

Choreographer Juraj Korec, in collaboration with performers and art theorist Michaela Hučko Pašteková, in the long-term project Expose Yourself to the Body, explores the display of the living body in the environment of galleries or public spaces through the optics of various (non-)choreographic practices. It draws attention to the body, but not as a means, a carrier of a theme or function, but to the body as an object of gaze.