KioSK 2013 – sobota, deň tretí

Este k D'epog a 121. Rano sa dost riesili na diskusii. Reziserka Lucia a jej odpovede provokovali, ludia si do jej presvedcenia vcitali aroganciu a pozu. Po formalnej stranke je 121 vec, ktora by mohla byt inovativna kedysi v minulosti. Obsahovo riesi herca, rezisera, divadlo, celu tu skamenelu strukturu a sklamanie z nej a hlavne otazku kam dalej (odpoved je v tomto pripade nikam, vsetko co 121 nacrtne v priebehu par minut aj zrusi, je to kusok skepsa). Vraciam sa k 121 pretoze vnimam, ze pocas Kiosku stale zije a polarizuje. Osobne - 121 ma bavilo. Na druhej strane je Tejnorka, ktorej 121 prislo prilis 'nezne', radikalitu, ktoru sa snazilo hlasat podla nej nesledovalo dost konsekventne, pripadne otazka ucelu predstavenia - ak to ma byt len interny vtip, vyznieva prazdno.

Zacina sa Non Garde. Bojujem s opicou. Na scenu vylezie ninja a kraca po stvorcekoch. Potom na scenu vylezie dievca a druhe dievca. Prve dievca robi zvuky a druhe sa stane chodiacou lampou. Je tam aj nejaky text, o strachu, zaspavani, a tak. Dievca kresli na papier a potom zosobnuje nakreslenu pozu. Objavi sa zase ninja, objavia sa nejake papierove masky, atd atd atd. Ani sa len nesnazim nieco v predstaveni citat, alebo interpretovat. Vzdal som to hned na zaciatku. Vlastne mozno hned ako sa autori. Este sa na konci spytam, ze co znamenaju stvorceky nakreslene na zemi, ninja po nich na zaciatku kraca, potom uz na to seru. Stvorceky su 'bezpecne zony'.

121 sa moze zdat ako seba-referencne a pomerne uzavrete predstavenie. Vec s ktorou sa na festivale predstavi bratislavsky subor Non Garde, ho v tychto kategoriach predci. To ze mam problem desifrovat autorsky zamer mi az tak nevadi. Skor mi prekaza, ze predstavenie nieje koherentne po ziadnej stranke. Nacrtne nejaky princip, chvilu ho rozvija a potom ho prestane sledovat a odhodi ho. Aj to by mohla byt hra, ale ani v tomto smere niesu Non Garde dosledni. Moze to byt ritual, ale chyba tomu intenzita. Musim sa priznat, ze s napatim ocakavam, kedy sa predstavenie skonci, a vdakabohu: vonku je vzduch, svetlo, listy rastu, potocik zurci, a tak podobne.. Z odstupom casu sa moja reakcia zmiernuje, Rôzne kapitoly tej istej knihy, je vlastne velmi zaujimavym tvarom, napriklad aj v tom ze nedokazem odhadnut, co v predstaveni 'funguje' a co je nepodarene, posobi to amatersky, ale nieje, ma to velmi zvlastnu pracu s casom, nachadza sa vzdy kdesi 'medzi', mozno je to tato 'amorfnost' ktora mi nesadla.

Niekde v S2-ke sa zlozim na zem. Naozaj ma prekvapila pozitivna reakcia publika na Piacekovu operu. Videl som ju kedysi davno davno v A4ke, aj ked vo svojej prvotnej verzii sa nevolala Stos a bola bez mamtackeho orchestra.

Piacek ma bavi. Najvyraznejsi skladatel spomedzi svojej generacie na Slovensku - ku jeho Symfonii Midi Lidi a specialne jej 4-tej casti 'Dekonstrukce' sa casto vraciam. Piacek a jeho vystupy su zaujimave vo svojom spajani starosvetskej melancholie s dementnym humorom, prepajani vysokeho a banalneho (Jacksonov track Heal the World zahraty klasickym orchestrom), nenutenosti. Piacek sa neboji trapnosti, vlastne s nou ucelovo pracuje. Je fajn, ze sa na Slovensku niekto venuje hudobnemu divadla. V porovnani s divadelnymi vystupmi dalsieho slovenskeho skladatela, Mira Totha, sa zda ze Stos je 'klasickeji' nielen po hudobnej, ale aj formalnej stranke - kde Miro Toth rapidne strieda hudobne zanre, si Piacek vystaci s par trackmi a vracajucim sa refrenom. Stos je prijemna bodka za festivalom Kiosk a obecenstvo to nalezite oceni.

gnd

Sláva Daubnerová: Untitled

Už tretí krát začínam prvú vetu. Neviem, ako písať o predstavení, s ktorým som nemala chuť pustiť sa do reči. Sama som zvedavá, ako z toho vykľučkujem.

Nie je pritom vôbec nepríjemné pozerať sa na krásnu ženu v krásnych obrazoch. Akurát tej krásy bolo na mňa asi priveľa.

Teraz mám dve možnosti: Buď z textu vymažem seba a akože neutrálne popíšem postupy a nástroje predstavenia, rozvediem tému, ktorou je život, a možno ešte viac smrť americkej fotografky Francescy Woodman, a keď už všetko vyčerpám, a riadkov stále nebude dosť, prevezmem metaforu o fotografii a pominuteľnosti z anotácie predstavenia. Druhá možnosť je vysvetliť (aj sama sebe), čo a prečo pre mňa nefungovalo.

Začnem od konca. Predstavenie je prepracované do detailu a ucelené vo všetkých zložkách. To mu nikto neuprie. Vie o čom hovorí, a používa na to vyšperkovaný jazyk. (Autori označujú Untitled ako performance, ale pravdu povediac, nechápem prečo. ) To, že sa mi do toho trblietania, aj keď popraskaného a oprýskaného, nechcelo, je skôr otázka vkusu, než argumentov. Predstavenie si však tento risk (estetického bloku u divákov) nastavuje tým, že je jeho poetika určuje/prekrýva/pohlcuje všetky ostatné roviny.

Dielo Francescy Woodman som pred tým nepoznala. To, že Sláva Daubnerová vytvára perfomatívne odkazy na Woodmanovej fotografie, sa však dá odtušiť aj tak. Až post-googlením pre mňa toto tušenie nabralo podobu konkrétnych analógií: vzťah, skoro haptický, nahej pokožky a popraskaných povrchov, prelínanie tela a prostredia, rozopnutý bočný zips na šatách, pózy fotografovaného tela, citácie prinášajú, čo vypovedajú okrem fascinácie istou postavou a vytvárania kultu na rozmedzí Woodman/Daubnerová. V čom je teda pridaná hodnota Daubnerovej predstavenia k Woodmanovej fotografiám?

Objektom fotografií je Woodman očami Woodman. Objektom predstavenia je Woodman očami a telom Daubnerovej. Jej citácie sú však vcelku opatrné a ilustratívne, autorka predstavenia sa nepúšťa do dialógu, či interpretácií, neriskuje. Vytvára svoju predstavu atmosféry, no opäť v súlade s fotografiami.

Zásadný vzťah fotografie a smrti, uvedený v anotácii, ktorý predstavuje veľmi inteligentnú možnosť dostať do predstavenia širší rámec uvažovania, sa však v predstavení vôbec neobjaví, čo je škoda. Prepasená možosť. Fotografie sprítomňujú, čo už zásadne nie je, obsahujú v sebe kus násilia, či znásilenia času. Woodman namierila proti sebe fotoaparát ako zbraň, jej fotografie sú samovraždami rovnako ako gesto, ktoré ich preslávilo. (Samovražda autora zvyšuje hodnotu jeho diela, čo nie je nezaujímavý fenomén.) Fotografie a samovražda vytvárajú dokonale uzavretý systém. Vstúpiť doň a citovať fotografie na scéne by chcelo viac premyslieť, čo tento nový typ zobrazenia prináša, mení, prečo je použitý. Bez toho život a dielo Francescy Woodman zostanú len jednoduchou referenciou a Untitled predstavením na spôsob skrášľovacieho spolku.

i. r.