KioSK 2013 – piatok, deň druhý
JEZIS JE RETARD
Vstal som s opicou. Modafinil Zensen Ibuprofen Kofein. Ready to go.
EDGE. Na Tejnorovej mi pride najzaujimavejsi jej sposob prace s hercom. No shit. Citlivy. Tvrdy. Na skuske - riesi sa znasilnenie - to herci prestrelia. Herecka place. Utecie do satne. Atmosfera na bode mrazu. "Vyborne, ked sa ti to stane nabuduce tak v tom pokracuj, mysli na vsetky zle veci co sa ti stali, na mrtvu rodinu a cerpaj z toho." Situacia sa mi pripomenula dnes. Byvala ucitelka tanca, babicka v 70ke, vykydnuta z kresla rovno do improvizovaneho hrobu na zemi. Zvysni herci si nad mrtvolkou zapalia cigaru. Ake to je ? Som jednou nohou v hrobe a na javisku hram svoju vlastnu smrt. Odhalujem svoje starnutie. Svoje zvadnute telo. Svoje zivotne zlyhania. Zlomy. Svoju historiu - klamstvo.
V osamelej a tmavej miestnosti na stene ziari neon: "Spomienky".
Divadlo devised (devised theatre) je tvoriva metoda, v ktorej sa inscenacia stavia kolaborativne v de-hierarchizovanon prostredi bez autora. Do obsahu a dramaturgie zasahuju vsetci. Inscenacia sa tvori pocas skusania, ale bez predchadzajuceho textu, alebo predlohy. Reziser cerpa z hercov, ktori do predstavenia vkladaju svoje osobne zazitky a storky.
O devised som vzdy uvazoval dvojako: predstava rozpustenej hierarchie reziser - autor vs. herci - material je skvela. Avsak tak ako bude dokumentarny film vzdy len podivnym oznacenim pre sub-zaner hraneho filmu, aj devised je len oznacenim metody, ktora moze byt nakoniec rovnako hierarchicka ako proces inscenovania Shakespeara v Narodnom divadle. Zbrane su neviditelne, ale stale pritomne.
Dokumentarne a devised divadlo ziskavaju material velmi podobnym sposobom. 'Ludske' vypovede, 'ludske' zivotne pribehy, sklamania a vitazstva, z kazdodennosti sa tu destiluje archetypalny pribeh Ludskeho Zivota. A Forrest bezi a z jeho noh v dojimavom momente odpadavaju protezy, sice retardovany, ale vnutorne cisty, oslobodzuje sa, uteka, ZIARI, moment emancipacie je len na DOSAH ruky pre kazdeho z nas, moment excelencie, moment archetypalneho dosiahnutia 'Ludskosti'. Jediny prostriedok unifikujuci inac fragmentarne a individualisticke publikum. cez "Ludskost" a dojimavy prezitok kolektivnej 'ludskosti'.
Raz bude vypocitavanka - spinave deti si medzi ruinami civilizacie budu spievat "EKO - BIO - LUDSKE". Kto ostane posledny, toho rozrezu zhrdzavenou motorovou pilou.
ANIMALINSIDE. Vinarsky ma rozsekal.
Slovom 'drone' sa oznacuje zaner hudby, ktora operuje s casom a dekonstrukciou dynamiky piesne. Track zlozeny z nekonecne statickych a len velmi pomaly sa vyvijajucich tonov tvoriacich stenu sumu plynie aj 20 minut. Rytmika a dynamika su sice pritomne, ale na casovej skale eonov. Niekde na zaciatku bol minimalizmus (v hudbe) - La Monte Young, Philip Glass. Neskor sa na utvarani drone estetiky podielal noise, experimentalna elektronika a vsadepritomny odkaz skladatela Johna Cage-a.
Animalinside zacina ako drone vo forme pohybu. Nahe ludske telo. Ne-antropomorfne. V extremnych polohach. Stronzo ktore boli. Telo, ktore nevyzera ako telo. Telo - abstrakcia. Vypate. Trpiace.
Pohybove divadlo a sucasny tanec ako ich zazivam v Prahe su vacsinou (a cest vynimkam) hodinove cvicenia v kontaktnej improvizacii za zvukov 'sucasnej' elektronickej hudby, vacsinou znejucej ako tretotriedna kopirka zvuku Alva Noto-veho vydavatelstva Raster Noton. Vinarskeho vychodiska su sice podobne, ale v Animalinside sa dokaze vyhnut s nimi suvisiacou unavou s presnostou zlomku sekundy. Precizne strihy, tiche a nehlucne presuny interpretov, nocna obloha, ktoru rozoznu hviezdy, a pod ktorou sedia antropomorfne bytosti na postapokalyptickom pikniku. Som dojaty. Potom jem jedlo, ktore pocas intermezza Vinarsky a kol. rozdavaju a premyslam o kolaboracii: moja teta a ujo psychologovia ma vzdy uistovali ze ma mozu zhypnotizovat, az ked budem chciet. Nechcem. Asi nechcem. Ale prisli tycinky. Prisli chipsy. Prisiel "dip". A vsetky ostatne formy divackej kolaboracie. Intermezzo konci, Vinarsky a jeho kolega sa medzicasom obliekli a zapocinaju poslednu cast predstavenia. Zelam si aby sa nikdy neskoncila, aby vo svojej gradacii isla az na dren, na kost, na krv.
V S2-ke to rozbalia retardi z Brna. Vacsinu predstavenia divadelneho suboru D'Epog sa tlemim insiderskym vtipom o divadle, herectve a rezii. Chapem, ze pre mnoho ludi moze byt rezisersky 'striptiz' Lucie Repasskej nezaujimavy a unavny. Tematizovanie divadla sa tu deje viacmenej pre divadelnikov, je to seba-referencne, seba-popierajuce, taka fajn post-post-moderna forma. Premyslam o tom ze Kiosk je vlastne skvely festival, do Ziliny dotiahol uzasne veci, vybera ich z cesko-slovenskeho regionu, a kazde predstavenie, ktore som videl v piatok je svojim sposobom nakladacka. Potom uvazujem: v Bratislave je Nova Drama, v Nitre Divadelna Nitra, v A4-ke Proteza, ale zo vsetkych menovanych festivalov pre mna Kiosk svieti ako najradikalnejsi a dik dik dik..
gnd
DIVADLO DʾEPOG: 121
Povedzme hneď na začiatku, predstavenie, čo riskuje. Zabíja divadelnosť divadlom. Dávam si záväzok, že v tomto texte nepoužijem slovo koncept. Napriek tomu, čo bude v texte nasledovať, je dobré, že bolo predstavenie na Kiosk zaradené.
Divadlo je vo 121 dekonštruované ako spôsob zobrazenia, ako inštitúcia, ako fyzický priestor. Na scéne po ňom zostávajú neidentifikovateľné zbytky. Deformované, ukričané, vykalkulované. Lenže čo s tým. Minimálne od 60-tych rokov je smrť divadla/autora paradigmou. Boha zabili ešte o niečo skôr. Všetky použité spôsoby rozkladu (explicitné pomenovania „toto je divadlo, je to bezpečné“, civilné monológy, priznanie identity performerov, live projekcie, priamy vstup režisérky do deja, vstup performerky z hľadiska na javisko) už boli použité tisíckrát inde. Predstavenie si vytvára čiastočné alibi tým, že to nakoniec prizná: Všetko sme vykradli. Vrátane seba. Stačí to? Alebo ešte presnejšie: No a čo?
Zaujíma ma, prečo ma to tak vytáča. Nevidím nič, len pózu. Aj sa snažím, aj to skúšam a všelijako otáčam. Je tu karikatúra, absurdita, scudzenie, vykrádanie a odkazy, banánové šupky ako učebnicový prazáklad gagu, Shakespeare, svojvoľné pohyby a gestá znemožňujúce upnutie sa na význam, pop hity, úmyselné divadelné klišé typu stačia dvaja diváci, divák chce zábavu, alebo čím sme ochotní vás šokovať, aby sme vás zabavili. Novodobá kuchárka toho, ako sa spochybňuje divadlo. Prečo tomu niekde verím, a práve tu nie? Prečo ma to nebaví?
Radikálnosť je pascou, ktorá vedie k zacykleniu. Prekračovanie hraníc za každú cenu je vlastne veľmi limitujúce. Ak nie je jasné, prečo je daná hranica pre tvorcu problematická, prekračovanie sa stane pózou. Prostým preberaním prvkov a metód, ktoré sú odskúšané, a ktoré sa práve v divadle nosia. Už nejakú dobu.
Asi nás skôr či neskôr napadne, skoro dúfame, či to nie je meta-rovina: rozklad rozkladania. Budiž. Je to však rozkladanie bez názoru, bez stanoviska, takže sa stáva čisto formálnym. Aj to je možnosť, ale vtedy by sme čakali, že sa rozklad stane výskumným nástrojom, a že si ho niekto užije (čo vôbec nie je zanedbateľné). Trebárs ako provokáciu, alebo žart. Tu však hľadanie chýba. Prestrieda sa síce celá plejáda second-hand výskumných nástrojov, priznane ukradnutých, ale sú obdivuhodne použité tak, že na scéne prestávajú čokoľvek skúmať. Je to ako ukradnúť susedovi vŕtačku, a urputne sa snažiť pokosiť s ňou trávnik. Takisto susedov. Nepresné prirovnanie, lebo v prípade kosačky ide o nápad a experiment. V predstavení „One to one“, napriek odvolávkam na metódy laboratória som žiadne hľadanie nenašla. Nie a nie sa zbaviť pocitu sebestrednosti a umeleckého elitárstva. 150-krát zopakované „nemáme dramaturgii“ (Kto koho vykradol? Kiosk predstavenie, či naopak? Potešenie na našej strane), je chyták. Potácanie sa a zdanlivá svojvoľnosť sú presne naprogramované a limitované. Nehovoriac o tom, že prvky použité na spochybnenie divadla sa medzičasom stali štandardnými postupmi. Žiadna dramaturgia je veľmi presný koncept dramaturgie, no dramaturgia tohto predstavenia je vlastne klasická, a mohla by byť použitá trebárs v kamennom divadle. Nie je to dramaturgia zhovievavá k divákovi, lebo jej cieľom je presný opak. Aj atakov na diváka už bolo dosť, a aj rafinovanejších: nie je to v súčasnosti niečo, čo ma nutne vykoľají, alebo zasiahne. Rovnako ako pri prekračovaní hraníc aj tu je zámer gesta v geste samotnom. A je príliš prvoplánový a manipulatívny, takže spúšťa skôr obrannú reakciu. Viem, že ma urážajú, aby ma naštvali, tak to neurobím, aby som ich naštvala.
i. r.
foto: Natália Zajačiková